Každý človek v mojom živote odzrkadľuje určitú moju časť. Ľudia, ktorých mám rada, odrážajú moje láskyplné aspekty. Ľudia, ktorých nemám rada, zas odrážajú tie moje zložky, ktoré potrebujem uzdraviť. Každý životný zážitok je príležitosťou na rast a uzdravenie.


Únor 2012

Živly

17. února 2012 v 2:03 | Martinella |  Zaujímavosti
Živly sú prapôvodné kvality, z ktorých bol stvorený svet. Preto aj povahové črty človeka sú ovplyvnené základným živlom v znamení, v ktorom sa narodil. Vnútorný element každého znamenia, ktorý ho bližšie charakterizuje, je daný ročným obdobím.

Vyliečenie sa bez liekov

17. února 2012 v 2:02 | Martinella |  Liečenie
Prečo by mal človek platiť za lieky a ochudobňovať seba i štát, keď existujú oveľa lacnejšie a účinnejšie spôsoby liečby?

vykúpenie sa z hriechov

17. února 2012 v 2:01 | Martinella |  karma
Súčasťou mnohých kresťanských náboženstiev je viera v odpustenie hriechov. Členovia týchto cirkví a spoločenstiev veria, podľa slov ich predstavených, že Ježiš vykúpil svojou smrťou na kríži z hriechov tých, ktorí v to uveria. Toto vykúpenie sa podľa ich viery nevzťahuje iba na existujúce hriechy, ale aj na hriechy, ktoré spáchajú v budúcnosti. Veď od vtedy, ako Boží Syn podstúpil smrť v ľudskom tele na kríži, uplynuli už dve tisícročia.
Viera v odpustenie budúcich hriechov však zvádza k tomu, aby človek v hrešení pokračoval. Dôkazom toho sú samotní veriaci v odpustenie hriechov, tým, že sa znovu a znovu ospravedlňujú či spovedajú z tých istých hriechov bez výraznejšej zmeny k lepšiemu, a za slová ľútosti z ďalšieho hriechu, ktorý pribudol na ich konto, očakávajú znovu vykúpenie.
Veriaci kresťanských cirkví a spoločenstiev považujú svoju vieru vo vykúpenie z hriechov za veľkú vec. Čo je však na tom veľkého, keď človek namiesto duchovnej práce na sebe a odstránení nemilých vlastností, do ktorých sa zaplietol vlastnou vinou, hádže svoje hriechy na plecia svojho Boha? Veď človek sa pri tom vlastne vôbec nemusí duchovne namáhať a môže spokojne spať na vavrínoch svojej pohodlnej viery. Myslíte si, že Ježiš zomrel kvôli tomu, aby ľudia mohli bez obáv z dôsledkov hrešiť?
Je pravdou, že Ježišova smrť bola obeť, ktorú podstúpil na vykúpenie ľudstva z hriechov. Áno, Ježiš sa obetoval, a to tým, že zostúpil až dolu do hmotného sveta a žil tu ako človek ďaleko od Svetlého domova, medzi ľuďmi, ktorí pre svoju duchovnú slepotu ani neboli schopní poriadne rozumieť Slovu, ktoré priniesol. On, ktorý je pánom všetkého, sa obetoval, aby zostúpil k ľudstvu topiacemu sa v účinkoch ich vlastných hriechov a podal im svojím Slovom pomocnú ruku, aby duchovne nezahynuli. Áno, obetoval sa za ľudí, aby duchovne celkom nezaspali a nestratili tak večný život aj napriek tomu, že vedel, že Ho za Jeho posolstvo Lásky zabijú. Veď Ježiš bol zabitý ako nepohodlný hlásateľ Pravdy, nie obetovaný za nejakým vyšším účelom. To by predsa tí, ktorí ho križovali, kričali slová vďaky, nie na neho pľuli, posmievali sa mu a zasypávali ho nadávkami. Keby sa Ježiš neobetoval za spásu ľudstva, dnes by tu už nebol nikto, kto by hľadal cestu do nebeských výšok.
Veriaci kresťanských cirkví a spoločenstiev radi hovoria, že ich viera stojí na pevnom základe. Nepochybne, Ježiš je pevným kameňom. On ale povedal, ja som Cesta, Pravda a Život a kto ma bude nasledovať, ten bude so mnou v nebeskom kráľovstve. Nasledovať ale vyžaduje vlastnú námahu, úsilie žiť podľa Jeho Slova, nie pasívne čakať, že Ježiš to všetko urobí za človeka sám! Spása je jedine v tom, že človek bude žiť podľa slova, ktoré Ježiš priniesol, nie v Jeho smrti. Veď keby bola Jeho smrť stačila, načo by hovoril že Ho majú nasledovať, o nutnosti dodržiavať prikázania, toľko podobenstiev a slov o tom, čo je správne a čo nie, a tom, ako má človek žiť, aby mohol byť spasený?
Tí, ktorí za základný kameň svojej viery vo vykúpenie hriechov položili smrť Krista, by si mali uvedomiť, že vražda je zlý základný kameň. Veď Ježiš hovoril o láske. Keď sa ho pýtali, aké je najväčšie prikázanie, povedal: "Miluj svojho Boha celým svojím srdcom a miluj svojho blížneho ako seba samého". Za základný kameň určil lásku, nie vraždu! A za Slovo a Pravdu, ktorú hlásal, neváhal obetovať aj svoj život, aby podľa Slova mohli ľudia žiť a duchovne nezahynuli.
Človeku prinesie úžitok iba uvedenie Ježišovho učenia do vlastného života, nie domýšľavá predstava, že by vražda, dokonca Syna Božieho, mala priniesť niečo dobré, dokonca vykúpenie z hriechov. Opak je pravdou. Veď táto vražda Božieho Syna je tým najväčším hriechom, akého sa ľudia voči svojmu Bohu dopustili! Podobenstvo v Biblii, ktoré povedal Ježiš práve o svojom zabití to hovorí jasne:
Bol človek-hospodár, ktorý vysadil vinicu a ohradil ju, vykopal v nej lis, vystavil vežu, vinicu prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas úrody, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby mu prevzali úrodu. Ale vinohradníci pochytali sluhov, jedného zbili, iného zabili a ďalšieho ukameňovali. Poslal zase iných sluhov, a to viac ako predtým, ale aj tým urobili podobne. Konečne k nim poslal svojho syna mysliac si: Budú sa ostýchať môjho syna. Ale vinohradníci, keď uvideli syna, povedali si: Toto je dedič; poďte, zabime ho a privlastníme si jeho dedičstvo. Chytili ho teda, vyhodili z vinice a zabili. Čo urobí pán vinice tým vinohradníkom, keď príde? Povedali Mu: Zlých zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu svojho času budú odovzdávať úrodu.
V podobenstve je ohradené pole svet a vinič sú ľudia. Čas úrody je čas dozrievania ľudských duchov a vinohradníkmi je cirkev. Sluhovia sú poslovia Boží, hospodárom je Boh a synom, ktorého vinohradníci dali zabiť, je Ježiš.

úzke a široké brány

17. února 2012 v 2:01 | Martinella |  Zaujímavosti
Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zatratenia, a mnohí ňou vchádzajú; ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú. [Matúš 7:13-14]
Nie je ťažké prísť na to, čo v tomto biblickom podobenstve symbolizuje široká cesta, keď si uvedomíte širokú ponuku svetských pôžitkov. Ťažšie je poznať, čo vyjadruje tá priestranná a úzka brána. Pýtam sa, môže byť pre nás toto podobenstvo užitočné, pokiaľ nebudeme presne vedieť, o čom hovorí? Nečakajte prosím žiadne sladké reči, ale pozrite sa radšej sami.
Napísané je, že úzka brána vedie do života. V prvom rade si musíme uvedomiť, že život je pohyb. Skúste pohnúť rukou. Teraz. To je prejav života. Predchádza mu chcenie. A kedy sa tvorí tento pohyb? No predsa teraz, v okamihu, keď ho vykonávate! Tak ako všetko, čo sa kedy stalo a stane, odohráva sa iba v prítomnosti. Čo je to však tá prítomnosť? To čo bolo pred rokom, včera, ba i pred pár sekundami, či len pred zlomkom sekundy, je už minulosť. A to, čo bude o sekundu, minútu, deň, rok a ešte nie je, je budúcnosť. Teda prítomnosť je niekde medzi minulosťou a budúcnosťou, práve odohrávajúca sa strana knihy života, ktorej scenár človek neustále mení svojimi chceniami. V tomto širokom časovom rozmedzí zaberá okamih prítomnosti len veľmi úzky časový priestor. A v tom spočíva pochopenie podobenstva. Pokračujme však ďalej.
Keďže život je vec reálna a skutočná, nemôže existovať v spomienkach na minulé alebo v predstavách budúceho. Minulosť je široká - storočia, tisícročia, celé veky, takisto ako budúcnosť, v ktorej naše slnko bude pravdepodobne svietiť aj o milión rokov. Čas je teda tou širokou bránou. Život však prebieha v nezmerateľne krátkom okamihu prítomnosti, ktorým vedie cesta ku zdroju života. Tento krátky okamih je tou tesnou bránou. Všetko, čo sa deje, dialo a bude diať, deje sa iba v okamihu prítomnosti. Jedine v tomto kratučkom momente sa odohráva život, nikde inde.
A čo teraz? Na čo to vlastne je? Pozrime sa na využitie podobenstva v praktickom živote. Keď si uvedomíme, že minulosť a budúcnosť vlastne neexistujú, iba ak v našich spomienkach a predstavách, nie je ťažké pochopiť, že venovaním sa spomienkam a predstavám budúceho sa míňate so životom. Kráčate tak širokou cestou, ktorá vedie do zatratenia, lebo minulosť a budúcnosť v sebe život nemajú. Minulosť a budúcnosť živíte iba vašimi myšlienkami. Naopak, pokiaľ žijete prítomným okamihom, posilňujete svoje spojenie so životom.
Prečo však len tak málo ľudí nachádza tú tesnú bránu a kráča úzkou cestou vedúcou k večnému životu? Skoro nikto totiž nemá záujem. Väčšina ľudí si vyberá radšej pohodlnejšiu, širokú cestu. Je pre nich dôležitejšie snívanie o budúcnosti a "žitie" v spomienkach, ako vedomý život v prítomnosti. Radšej majú svoju pozmenenú "realitu", ktorá im vyhovuje viac, ako skutočnosť. Neveríte? Prečo potom máte neustále v hlave tok myšlienok, ktoré nedokážete zastaviť? Nie sú vyjadrením vášho lipnutia na minulom a túžob po budúcom? Nevytvára človek tak náhodou tieto myšlienky úmyselne, aby nevidel nevyhovujúcu skutočnosť prítomnosti a nepočul nechcenú pravdu? Veď inak by nemohol žiť ďalej tak, ako žije. Radšej sa urobí, že nepočuje hlas prosiaci o pomoc, a zavrie oči pred dôsledkami svojich činov a činov iných, lebo je to pohodlnejšie. Ľudstvo radšej stavia pomníky mŕtvym a investuje do rozvoja "budúcnosti", ako by sa venovalo súčastným naliehavým problémom. Nechápte to prosím tak, že máme minulosť zavrhnúť, alebo, že sa nemáme zaoberať tým, akú tvoríme budúcnosť. Chcem len povedať, že budúcnosť tvoríme v prítomnosti, tak isto ako iba v prítomnosti sa môžeme poučiť z minulých chýb. No skutočnosť súčasnosti dokazuje, že sa tak deje pramálo. A tak denne zomiera na našej planéte od hladu desaťtisíc detí a nikoho to netrápi. Teraz! Aj dnes! Je pohodlnejšie užívať si pohodlie svojich možností a žiť sám pre seba, a nevšímať si skutočnosť...
Pritom nájsť úzku bránu vôbec nie je ťažké. Stačí len trochu chcieť a niečo pre to aj robiť. Namiesto toho si ale človek radšej sadne pred televíziu a priživuje sa na tom, ako žijú iní, alebo, lepšie povedané, ako to herci a zabávači v televízii za tučný honorár iba predstierajú, ako by mali žiť sami. Človek nejde do prírody, ale radšej si ju pozerá na fotkách alebo videu... Svet stvorený Bohom ho vôbec nezaujíma - iba jeho vlastný svet, "svet krivých zrkadiel", ktorý si stvoril v myšlienkach. Kým však neutíchne tento svet myšlienok, nikdy nezačuje tichý hlas, ktorým sa mu Boh prihovára cez jeho svedomie, ani to často spomínané klopanie na dvere z biblie. Potom neobjaví tú úzku bránu prítomnosti vedúcu do života. Inak povedané, pokiaľ nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva. Deti totiž žijú v prítomnosti, až kým ich dospelí nezavalia množstvom informácií a neprerobia na svoj obraz. Aj slová: "...mŕtvi nech si pochovávajú svojich mŕtvych..." a "...nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia..." poukazujú na to, že nemáme žiť minulým a budúcim, ale prítomným.
Najlepšou cestou vedúcou k úzkej bráne je LÁSKA. Vtedy sa človek nachádza prirodzene v prítomnosti - jeho myšlienky utíchnu a vzniká tak priestor pre život ducha, pre cit. Taktiež, keď je človek šťastný duchom, neuvažuje o minulom a netúži po budúcom, ale žije v prítomnosti. Ďalšou možnosťou je pozornosť ku všetkým svojim činom, ktorá rozvíja vedomie človeka a prebúdza ho zo smrteľného spánku ducha. Žite teda v prítomnom okamihu a nachádzajte tú tesnú bránu vedúcu do života, aby ste nezahynuli.

Urovne lásky

17. února 2012 v 2:00 | Martinella |  Zaujímavosti
Láska je túžba po jednote. Človek túto túžbu cíti hlboko v sebe ako svoju podstatu. Na počiatku vývoja si však lásku ako svoju duchovnú podstatu neuvedomuje, preto sa jej musí postupne učiť, alebo lepšie povedané, postupne ju v sebe objavovať. V prvej etape sa tak deje vo vzťahu k jednému, jemu blízkemu človeku. Až keď sa človek dokáže otvoriť, čo je pre poznanie lásky nutné, je schopný lásku rozšíriť na všetkých a všetko okolo seba.
Vzťah muža a ženy ako cesta k jednote má niekoľko úrovní. Prvou rovinou, v ktorej sa učí prežiť lásku je rovina telesná, založená na pohlavnom pude. Po človeku sa však chce, aby telesnú lásku zušľachtil a povzniesol ju z roviny pudov. Keď si začne výraznejšie uvedomovať toho druhého, otvára sa v ňom cit viac a vzniká láska emocionálna. Určite to poznáte, keď medzi dvojicou dovtedy neznámych ľudí preskočí iskra. Toto zamilovanie sa na prvý pohľad spôsobuje prebudenie emócií. Pudy sú aj v tomto prípade ešte aktívne, ale sú zušľachtené citom. Pokiaľ sa pudy pri takomto emocionálnom vzplanutí neprejavia, hovoríme o láske platonickej.
Medzi dvomi egom oddelenými bytosťami, ktoré sú zákonite rozdielne, vznikajú po doznení emocionálnej lásky nezhody a konflikty. Preto sa učia partneri spolu zjednotiť aj na tejto rovine, a tak vzniká racionálna rovina lásky. To sa dvaja rozprávajú a rozprávajú, až kým nezistia, ako si krásne rozumejú a ako sa majú radi. Samozrejme, človek sa pri tom učí prijímať toho druhého takého, aký je a musí obrúsiť svoje vyhranené názory a zaužívané zvyklosti. Partneri sú potom schopní sa vzájomne otvoriť ešte viac. Pokiaľ sa jedinec prežitím predchádzajúcich rovín vyvinie na vedomejšiu bytosť, je schopný vzťahu na vyššej duchovnej úrovni, čomu sa hovorí láska psychická. Tá už nevzniká z rozumovej, telesnej alebo emocionálnej príťažlivosti, ale s príťažlivosti duchovnej. Vtedy človek cíti v tom druhom ducha, ktorý ho priťahuje, a s ktorým sa snaží zjednotiť. Pretože pri prebudení duchovnej lásky človek ešte nie je dokonale vyvinutý, táto láska často obsahuje aj prvky nižších úrovní spojenia. Nechcem tým povedať, že by bolo telesné spojenie alebo iná nižšia rovina otvorenia sa zlá, telesné spojenie medzi milujúcimi bytosťami je na plnohodnotné prežívanie lásky tiež potrebné. Čistej duchovnej lásky sú schopní iba vysoko vyspelí jedinci, čo je zatiaľ ideál pre drvivú väčšinu ľudstva. Človek sa však vyvíja postupne a až keď dokáže milovať duchom, otvára sa mu úplne iná dimenzia lásky - láska k Bohu, a tým aj ku všetkým a všetkému. Vtedy vlastne končí pre človeka jedno dlhé vývojové obdobie, ktoré v sebe zahŕňa nutnosť žiť v hmotnom tele.
Boh nie je osobou, ktorú by mohol milovať človek priamo, preto ho nachádza ako podstatu Bytia vo všetkom okolo seba. Poznávanie dokonalosti Božieho stvorenia a funkčnosti Božích zákonov ho napĺňa veľkou vďakou, a tým sa učí smerovať prúd lásky priamo k Stvoriteľovi. Obrovské šťastie, ktoré v tejto láske nachádza ho vedie ešte k väčšej vďake, ktorá umožňuje ešte väčšie otvorenie sa láske a jej intenzívnejšiemu prežívaniu. Ten, kto túto lásku pozná, vie, že je opätovaná, a že žiadna z predchádzajúcich rovín lásky sa s ňou nedá porovnať. Cítenie obrovskej lásky, ktorá preniká celým stvorením, človeka povznáša stále do vyšších rovín Bytia a privedie ho raz aj domov, do duchovnej ríše. Človek sa však na tejto ceste neponáhľa - všíma si okolo seba aj iných duchov, ktorí nie sú ešte schopní takej veľkej lásky a snažia sa im svojou láskou pomôcť. Vzájomné spolucítenie jednoty - "Ja" som "Ty" - je tu také veľké, že každý cíti, ak zostáva niekto na svojej ceste ku zdroju Lásky, aj "On" to bude cítiť, lebo súčastne je sebou, ním i každým. Áno, to je láska, ktorú sa učíme v sebe nájsť, oživiť a dať jej priestor, lebo Láska je našou podstatou, z ktorej sme vznikli.

Tantra

17. února 2012 v 1:59 | Martinella |  Tantra
Dvojice, ktoré si chcú udržať lásku a vášeň na celý spoločný život, a ktoré sú otvorené voči novým spôsobom pre obohatenie svojho sexuálneho vzťahu, môžu nájsť niekoľko cenných lekcií v starovekej disciplíne, známej ako tantrický sex. Tantrický životný štýl je odvodený zo série hinduistických kníh, obsahujúcich sexuálne rituály, cvičenia a meditácie. Tieto staroveké knihy boli napísané v podobe dialógu medzi hinduistickým bohom Šívom a jeho ženskou partnerkou, Šakti.

Tantra je duchovný systém a v tantrických učeniach je sexuálna láska posvätná. No ciele tantry sú vznešenejšie a širšie, než len dosahovanie skúsenosti a znalosti v sexe. Najvyšším cieľom je spojenie a jednota s Bohom, kozmickým vedomím, či ako si tú vyššiu silu nazvete vy sami. Tantra môže pozdvihnúť vzťah páru na úroveň umenia; hovoríme o nej ako o umení vedomého milovania. Nasledujúci text ponúka niekoľko základných princípov a cvičení v tantrickom sexe - kroky, ktorými sa môžu všetci milenci riadiť pri ich tanci lásky.
Tanec lásky
Srdcom vedomého milovania je sústreďovanie našej mysle na nášho partnera a podporovanie vzťahu. Preto je akt lásky vykonávaný celkom doslovne s meditáciou, ktorá mu predchádza. Vedomí milenci si rituálne vymedzia čas pre milostné schôdzky. Pripravia sa mentálne na svoje milovanie a pripravia si miesto, aby si zaistili súkromie a pohodlie. Vykúpu sa a pripravia si telá na rozkoš a potešenie druhého. Pri tanci lásky má každý krok dva aspekty, prijímajúci jin a aktívny jang. A každý krok má sedem stupňov alebo úrovní vyjadrenia, od najpomalšieho a najjemnejšieho či najjinovejšieho, až po najrýchlejšie a najpevnejšie či najjangovejšie. Táto predstava jin/jang je skutočným základom, na ktorom tanec lásky stúpa k jeho úžasným výšinám.

Ďalším dôležitým prvkom tantrického sexu je predstava čakier či kotúčov energie, ktoré zodpovedajú špecifickým oblastiam tela - základni chrbtice, genitáliám, miestu za pupkom, srdcu, hrdlu, miestu medzi obočím a na korune hlavy. Každá zo siedmich čakier reprezentuje odlišnú prirodzenú ľudskú túžbu: vlastniť, kopulovať, dosahovať, milovať, komunikovať, rozumieť, a napokon, vzostúpiť - prekonať seba dotknutím sa Boha. Tantrická cesta využíva tieto prirodzené pudenia u mužov i žien ako základ pre utvorenie nepretržite vášnivého milujúceho vzťahu.
Krok prvý: bozky

Bozky môžu mať podobu povrchného letmého bozku na líce, až po hlboký, dušou pohnúci zážitok. Bozkávanie je obzvlášť odporúčané na sedem energetických centier, vpredu i vzadu, rovnako ako na akúkoľvek inú časť tela. Bozky by mali mať intenzitu sedemstupňového rozsahu vyjadrenia, od jin po jang, od najjemnejšieho po najpevnejší, a od najplytkejšieho po najhlbší.

Existuje päť základných metód pre bozkávanie na ústa, a možno ich tiež použiť na akúkoľvek inú časť tela. Bozkávanie perami je technika, ktorú partneri používajú na kontaktovanie mäkkého, vlhkého vnútra dolnej i hornej pery toho druhého, ako aj suchšieho, drsnejšieho vonkajšku pier. Ochutnávanie používa jazyk na lízanie pier milenca, na dotýkanie sa vnútra líc, skúmanie podnebia úst alebo na maznanie sa s jazykom milého. Milostné uhryznutia sú malé pohryzenia na vnútro alebo vonkajšok pier druhého. Sanie a fúkavé bozky sú druhom nádychu a výdychu na pery milenca alebo na oblasti čakier a tiež na kožu.

Obzvlášť mocný bozk je známy ako bozk hornej pery. Váš milenec jemne saje vašu hornú peru, pomocou jazyka a pier, ktorými priťahuje frenulum, ktoré sa ťahá od vnútra hornej pery ku bodu na ďasnách, priamo nad dvomi prednými zubami. Ako váš partner saje vašu hornú peru, vy sajete partnerovu dolnú peru, vizualizujúc si jemný kanál, ktorý prebieha od frenula k vášmu klitorisu. Akonáhle sa tento kanál otvorí ako vodič pre sexuálnu energiu, môžete zažiť hlbokú klitorálnu stimuláciu, dokonca aj orgazmus, len zo samotného bozku.

Prijímanie bozkov je rovnako dôležité ako ich dávanie. Pamätajte si, že pri vedomom milovaní si partneri nepretržite vymieňajú role ako aktívni a prijímajúci milenci, a z toho vyplýva, že aj vy sa delíte rovnako o tieto role.
Krok druhý: vedomý dotyk
Dotýkanie sa možno nazvať bozkávaním rukami. Ak si viete predstaviť energetický tok, vychádzajúci z vašich rúk a prstov, keď sa dotýkate druhého človeka, budete sa vedieť spojiť na hlbšej energetickej úrovni. Dotýkajte sa svojho partnera všade, najmä na siedmich čakrických centrách. Zapojte sedem úrovní rýchlosti a tlaku, od najjinovejšieho alebo najpomalšieho a najľahšieho, ledva sa obtierajúceho o kožu vášho milého, až po najjangovejší či najsilnejší a najrýchlejší dotyk. Striedajte jinové a jangové pohladenia, ako aj typy dotykov.

Statický dotyk sa vykonáva položením oboch rúk na vášho partnera a ich nehýbaním. Ako ležia vaše ruky nepohnuto, vedomo usmerňujete a vediete energiu z vašej pravej ruky do vášho milého a cez neho, potom ju príjmete späť do ruky ľavej. Pohybujúci sa dotyk putuje krátkymi alebo dlhými pohladeniami po koži alebo nasleduje špecifické vzory (kruhy, špirály, trojuholníky, kríže a pod.). Stískanie zahŕňa hnietivý dotyk a jemné štipkanie. Škrabanie nechtami či končekmi prstov, podobne ako milostné uhryznutia, je zvyčajne preferované viac jinové než jangové, kde väčšina párov uprednostňuje maximálny stupeň päť. Ťapkanie môže vybudiť veľkú vášeň a očividne existujú určité časti tela, ktoré sú vhodnejšie na prijímanie tohto druhu dotyku, než iné. No opäť, uvedomujte si partnerovu hladinu tolerancie. Tantra nepodporuje a nepropaguje masochizmus či sadizmus, keďže je to tanec a nie boj.

Je aj ďalší jinový a jangový aspekt dotýkania sa. Ako svojím dotykom poskytujete partnerovi rozkoš, takisto prijímate zmyslovú rozkoš z kontaktu. Považujte to za druhú stranu dotyku, vychutnávajúc si pocit kože vášho milého pod vašou rukou, jej štruktúru, jej mäkkosť či tvrdosť, jej teplo a energiu, ktorú vyžaruje. Vaša ruka, aktívna v dotýkaní sa, je rovnako vnímavá ako cítiaca.

Znova, tieto rozličné spôsoby dotyku si vyžadujú vedomú účasť oboch partnerov ako dávajúcich aj prijímajúcich. Napríklad, keď muž poskytuje dlhé, hladké pohladenia dlaňou svojej ruky na chrbáte svojej milej, nadol až ku jej zadočku, stisne jej zadok a pokračuje ďalej nadol po jej stehnách tým najjemnejším dotykom končekmi svojich prstov, vedome sa snaží vzbudiť jej vášeň - jej Šakti, alebo sexuálnu elektrickosť - svojím dotykom. No bez ohľadu na tom, aká dobrá je jeho technika či aké milujúce je jeho pohladenie, ak ona nie je vedome vnímavá a neprijíma, alebo ak je milióny kilometrov "vzdialená", nestane sa nič. Príjemca si musí uvedomovať ponúkaný dar, keď ho dávajúci dáva, pretože napokon je to myseľ, čo usmerňuje a vedie dotyk, a je to myseľ, čo ho prijíma.
Krok tretí: tisíc a jeden pohyb
Pri popisovaní krokov pri tanci lásky je užitočné komunikovať používaním slov s pozitívnou spirituálnou konotáciou. Tantrici používajú na opis mužských a ženských genitálií staré sanskritské slová: lingam pre mužský pohlavný orgán, čo doslova znamená "svetelný prút", alebo orgán Boha, a výraz jóni, označujúci ženské genitálie, doslova prekladané ako "posvätný priestor". Ak je dotyk spôsobom milovania ruky, a bozkávanie je spôsobom milovania úst, pohyb panvy je spôsob, akým lásku preukazujú lingam a jóni. Nazývame to tisíc a jeden pohyb, pretože v tantrických textoch číslo 1001 značí nekonečno. Táto časť tanca nie je len pre mužov, pretože zatiaľ čo je to ich orgán, čo tancuje, je to jej jóni, s čím tancuje. Pri tomto aspekte tanca lásky, tak ako aj u všetkých ostatných, sa partneri pri vedení striedajú.

Tak ako kroky tanca lásky dotýkania a bozkávania majú pestrý počet jinových a jangových prejavov, platí to aj pre tisíc a jeden pohyb. Hoci lingam je počas pohlavného styku jangovým orgánom, musí prejavovať jinovú aj jangovú energiu. Môže prejaviť sedem stupňov, meniac rýchlosť a hĺbku. Najjinovejším prejavom hĺbky u lingamu je ten najplytší - obtieranie sa o vaginálne pysky. Trochu jangovejší prejav prenikne iba o trošku hlbšie, a najjangovejší prejav má podobu najhlbšieho kontaktu.

Dokonca aj nehybnosť môže byť silne jangovou, ak muž používa svoj lingam, zatiaľ čo je vnútri, na pulzovanie, napínanie či pritláčanie. Aj žena sa môže stať expertkou na manipuláciu lingamom pre svoje potešenie, ako aj pre potešenie svojho partnera.Popri sexuálnom pohybe vpred a vzad používajú tantrici tiež krúživé pohyby panvou a pohyby zboka nabok. Tieto variácie sú veľmi príjemné pre oboch partnerov. Pretože nepovzbudzujú ejakuláciu, ako je tomu u typického pohybu vpred a vzad, môžu tieto pohyby pomôcť predĺžiť milovanie.

Uhol vniknutia takisto ovplyvňuje rozkoš. Zmena uhla vniknutia umožňuje lingamu dotknúť sa miest, ktorých sa predtým možno nikdy nedotkol, a jóni to umožňuje zažiť úrovne pociťovania, aké nikdy predtým nepoznala. A nezanedbávajte uhol výstupu, ktorý tiež nemusí byť rovnaký. Popri týchto troch krokov existuje ešte mnoho iných tantrických techník, ktoré môžu zvýšiť sexuálny zážitok.
Dosahovanie nových výšin rozkoše
Aby ste zvýšili dĺžku a silu vášho orgazmu, začnite sa nadychovať (čo najpomalšie) asi v polovici jeho vrcholu. Nárast pocitu vyvrcholenia bude pokračovať tak dlho, ako dlho dokážete udržať nádych. Keď začnete vydychovať, urobte tak čo najhlasitejšie. Naozaj zaspievajte. Nebojte sa, že vás susedia začujú - možno ich inšpirujete. Čo je dôležitejšie, rozsah, sila vašich zvukov ovplyvňuje hĺbku vášho orgazmu. Orgazmus potrvá dovtedy, dokým ho dávate najavo hlasom počas výdychu. S praxou sa muži aj ženy naučia udržiavať orgazmus na dlhšie, než na jeden úplný nádych a výdych - až do štyroch či šiestich, možno aj viac.

Pointou cvičenia je, že ak precvičujete dychové cvičenia na posilnenie svojich pľúc a zlepšenie ich kapacity, budete mať dlhšie orgazmy, pretože sa budete vedieť nadychovať a vydychovať dlhšie.

Tieto orgazmy môžu byť ešte lepšie, ešte dlhšie, než zvyčajne. Keď si zvukom otvoríte piatu - hrdlovú - čakru, môžete obrátiť smer vašej orgazmickej energie, ktorá zvyčajne tiekla nadol, ku druhej čakre, genitáliám. Otvorenie piatej čakry je ako odstránenie závoja z magnetu. U niektorých prípadov, sila "magnetu" piatej čakry je dosť mocná na to, aby vytiahla vašu orgazmickú energiu až do šiestej čakry, do oblasti "tretieho oka" medzi obočím, a dokonca aj až do siedmej čakry na vrcholku hlavy, alebo až úplne von z nej. Takéto explozívne javy majú hlboký dopad, telesne i duchovne. Tantrici ich považujú za zážitky, ktoré osvecujú, a vedú ku najvyššiemu tantrickému cieľu jednoty.
Stimulácia posvätného bodu
Podobne ako klitoris, je posvätný bod (bod G) pólom sexuálneho uspokojenia u žien. Hlboko vo vnútri a chránený, dokáže posvätný bod vyvolať najhlbšiu fyzickú a psychickú rozkoš. No pretože je ukrytý tak hlboko vo vnútri, je často schránkou pre ukladanie všetkých možných bolestných vecí, spojených so sexualitou. Ak je toto ten prípad, negatívny náboj tohto bodu môže byť dokoca šokujúci - a je dôležité vedieť to, keď začnete s procesom jeho dráždenia. Ak mala žena so sexom bolestné zážitky, či už emočne, alebo fyzicky, jej prvý kontakt s bodom môže byť nepríjemný a dokonca trochu boľavý. Avšak, ak ona a jej milovaný pomaly a nežne pokračujú, boľavé miesto v nej sa zahojí a s ním sa zahojí aj jej bolestná minulosť.

Pri prvých experimentoch by mal muž začať kontakt s bodom iba s jedným prstom. Navrhujeme prstenník, o ktorom sa vraví, že má afinitu s druhou čakrou (genitáliami), a je menší než ukazovák či prostredník. Vniknúť dovnútra prstom by mal jemne a potom ho zohnúť nahor tak, aby sa prvým kĺbom prsta dotýkal vrchnej steny jóni. Podobným gestom, akým prstom voláme niekoho ku sebe, pritiahne váš partner prst ku vrchnej prednej strane jóni, akoby sa vracal ku klitorisu. Obaja milenci, kdesi počas tohto pohybu vpred - zvyčajne asi niekde uprostred medzi klitorisom a zadnou časťou lonovej kosti, v oblasti prednej steny smerom ku otvoru - dokážu nájsť a rozpoznať posvätný bod.

Srdce posvätného bodu v skutočnosti neleží na stene, ale možno ho cez ňu pocítiť a jeho štruktúra sa líši od hladkého, hodvábneho tkaniva okolo neho. Posvätný bod je na dotyk drsnejší a zbrázdený, alebo hrboľatejší, ako bradavka prsníka, keď je vzrušená, alebo ako tvrdé podnebie úst. Veľkosť posvätného bodu je rôzna, od veľkosti hrášku až po veľkosť paťdesiathaliernika. Pri stimulácii napuchne a v strede sa mierne nadvihne.

Stimulácia posvätného bodu môže vyžadovať väčšiu intenzitu a môže trvať dlhšie, než stimulácia klitorisu. No na začiatku musíte byť extrémne jemní. Cieľom by malo byť nabiť posvätný bod pozitívnou silou, a umožniť jej liečivý či rozkoš prinášajúci dotyk. Žena by sa mala snažiť vôbec nepremýšľať a mala by sa koncentrovať na pocity. Pre ňu je toto totiž skôr zmylovou než mozgovou záležitosťou.
Vytváranie harmónie: meditácia, ktorá vyživuje
Pestujúca meditácia je jednou z najjednoduchších a predsa najhlbších z tantrických tajomstiev pre udržiavanie energie lásky vo vzťahu. Umožňuje párom komunikovať prinajmenšom na troch úrovniach: na vedomej úrovni, koža na kožu; na úrovni dýchania, od dychu k dychu; a na najjemnejšej úrovni, od čakry k čakre. Po určitom čase takáto pravidelná komunikácia vytvára istú synergiu medzi čakrami partnerov.

Páry ležia na svojom ľavom boku spôsobom zvaným "lyžička" (kvôli toku energií, podľa tantrických textov). Ktokoľvek má pocit, že najviac potrebuje starostlivosť, opateru, podporu, ktokoľvek z nich v ten deň zažil najviac stresu, by mal ležať vo vnútri.

Ako ležíte takto spolu, zavrite si oči a relaxujte. Utíšte si myseľ sústredením sa na hlboké dýchanie. Po chvíli si uvedomte dych svojho partnera. V tejto polohe možno vykonať dve dychové techniky. Prvá, používaná počas prvých pár minút meditácie, sa nazýva harmonizujúci dych. Dvojica sa nadychuje spolu, zadržuje dych spolu, vydychuje spolu a opakuje to takto dokola. Počas tohto harmonizujúceho dýchania partner, ktorý leží vnútri, je prijímajúce telo, a akceptuje energiu cez chrbát a do čakier s každým výdychom a napĺňa sa touto energiou s každým nádychom.

Druhá technika dýchania sa nazýva recipročne nabíjajúci dych. Tentoraz dýcha jeden partner tak, že vdychuje vtedy, keď druhý vydychuje. Počas niekoľkých sekúnd, kedy je dych zadržaný, jeden partner bude zadržiavať v nádychu, kým ten druhý vo výdychu. Pri precvičovaní recipročne nabíjajúceho dychu si uvedomujte energiu, o ktorú sa s vami váš partner delí, ako aj energiu, ktorú vraciate späť.

Než prejdete k čomukoľvek, čo ste si naplánovali na zvyšok dňa, pozrite sa navzájom na seba. Pozrite sa navzájom jeden do druhého. Nehovorte, len uprene hľaďte na tvár svojho partnera, s ktorým sa teraz cítite tak dobre spojení. Všimnite si svetlo, ktoré vyžaruje z očí vášho milého. Toto svetlo je vedľajším produktom meditácie, ktorá vyživuje. Je to svetlo lásky, ktoré prichádza, keď existuje harmónia.
Očný kontakt
U ľudí na Západe je zatváranie očí počas milovania bežnou vecou, ale medzi tantrikami je považované za eliminovanie potenciálu pre vytváranie hlbšieho puta. Zatváranie očí spôsobuje, že nevidíme partnera a vytvára tmu počas toho, čo je zážitok, potenciálne prinášajúci osvietenie. Vedomí milenci by sa mali počas milovania usilovať udržať vzájomný kontakt čo najväčším počtom možných spôsobov a ich oči na to poskytujú snáď najdôležitejší spôsob. Pri tantrickom milovaní sú oči považované za primárny orgán intimity. Nie sú iba bránou, ale aj prostriedkom pre rozširovanie a prijímanie energie, zvlášť zo štvrtej čakry, zo srdca.
Pár ako tím

Pamätajte si, že najvyšším cieľom tantrických učení je jednota. Sex je jedným z najzákladnejších, príjemných spôsobov dosahovania jednoty, ale princípy tantry možno uplatniť rovnako aj v iných oblastiach života.

Tantrické páry často meditujú spolu. Delia sa o svoje myšlienky, sny, strachy, nádeje a fantázie. Pracujú spolu - môžu mať spoločnú kariéru, tak ako my, alebo môžu spolu umývať riady či spolu pracovať na záhradke, alebo ako tím upratovať garáž. Bez ohľadu na to, akú prácu ako pár vykonávate, spolupráca je úholným kameňom dobrého vzťahu.

Spoločná práca na projekte alebo na pracovisku je symbolom práce na vzťahu - znamená venovanie pozornosti vzťahu, vzdanie mu pocty. Ako spolu pracujete, či už na svetských veciach, alebo na nejakom inšpirovanom kreatívnom podujatí, budete tiež spolu pracovať smerom ku cieľu harmónie, tej medovo sladkej atmosfére, v ktorej láska rastie a vášeň je večným plameňom.



4 dohody

17. února 2012 v 1:58 | Martinella |  Pozitívne myslenie
Nehreš slovom
Slovo predstavuje tvorivú silu. Je to dar. Všetka vaša magická moc sa opiera o slovo. Vždy, keď vyslovíte svoj názor, akoby ste prednášali magické formule. Slovom môžete druhého človeka zakliať, alebo ho zo zakliatia vyslobodiť.
Slovo môže stvoriť ten najkrajší sen, alebo všetko okolo zničiť. Ak nehrešíte slovom, šírite okolo seba krásu a lásku, vytvárate nebo na zemi.
Neber si veci osobne
Ten, kto je upnutý na dôležitosti vlastnej osoby alebo si vzťahuje veci na seba, prejavuje najvyšší stupeň sebectva, pretože vlastne počíta s tým, že všetko sa točí okolo neho.
Nech už si ľudia myslia čokoľvek, čokoľvek robia alebo hovoria, neberte si to osobne. Názory druhých zodpovedajú tomu, čomu títo ľudia veria, a preto nech si o vás myslia čokoľvek, v skutočnosti sa vás to netýka. Vždy to vypovedá iba a len o nich.
Nevytváraj si domnienky
Akonáhle ste o niečom presvedčení, domnievate sa, že máte pravdu. A ste dokonca ochotný zničiť svoje vzťahy s ostatnými, iba aby ste obhájili vlastné stanovisko. Vzdajte sa potreby obhajovať svoj postoj.
Vždy je lepšie sa opýtať než si vytvárať domnienky. Pozbierajte svoju odvahu a pýtajte sa tak dlho, dokiaľ sa vám veci čo najviac neujasnia. Akonáhle na svoju otázku dostanete odpoveď, nebudete si už musieť vytvárať žiadne domnienky, pretože budete poznať pravdu.
Rob všetko čo najlepšie
Vždy si počínajte, ako najlepšie dokážete, ale neprepínajte sa! Keď sa prepínate, vaše fyzické sily sa vyčerpávajú, pracujete sami proti sebe a cesta k naplneniu cieľa sa tým iba predlžuje.
Ak budete znovu a znovu robiť všetko čo najlepšie, stanete sa majstrami osobnej transformácie. Vaše návyky hrešiť slovom, brať si veci osobne a vytvárať si stále nejaké domnienky sa budú prejavovať čím ďalej tým vzácnejšie, až nad vami úplne stratia svoju moc.

rozum a cit

17. února 2012 v 1:50 | Martinella |  Zaujímavosti
Mnohí z vás asi teraz prevrátia oči a budú chcieť prejsť na druhý článok, ale - pozhovejte trošku. Človek má totiž tendenciu nesprávnym chápaním nechať zovšednieť veľké pojmy a hodnoty do takej miery, že už preň neznamenajú nič, alebo vyznievajú nereálne, gýčovo či neprimerane. Tak je to i s pojmami "rozum" a "cit". Nebojte sa ale, cieľom tohto článku nie sú vzletné prázdne slová.
Človek sa v dnešnej dobe s hrdosťou správa ako v podstate čisto rozumový. V oblasti vedy a techniky urobil počas svojej histórie obrovské pokroky. Plody rozumu sa mu zdali úžasné a urobili naňho veľký dojem. Vďaka nim sa považuje za civilizovaného, vyspelého, pokročilého, múdrejšieho, dá sa povedať, že svoju podstatu vlastne stotožňuje s rozumom. Podľa rozmerov rozumu meria seba samého. Pokiaľ sa ale stretne s citom, odsunie ho (väčšinou s blahosklonným vševediacim úsmevom) nabok ako nezaujímavý a zbytočný. Možno si matne spomenie na časy, keď býval zaľúbený (mladý, neskúsený a hlúpy!), prípadne sa mu to spája so školou a nekonečným rozoberaním nudných básní a "ideí" v nej, ženám sa možno vybaví nejaký z tisícov gýčovitých nereálnych romantických filmov, kde "dvaja zaľúbenci napriek nástrahám osudu vybojujú svoju lásku, vezmú sa a žijú šťastne až do smrti", a nad ktorým sa sentimentálne vyslzia, avšak na druhý deň naň zabudnú a nepamätajú si nič. Pokiaľ ide o ľudské vzťahy a manželstvá, kde by vlastne mal byť cit dôležitý, v spojitosti s touto tematikou muži zvyknú hovoriť o ženách vetu "lezie mi na city", žena o mužovi že "zasa zranil moje city..."
Dá sa povedať, že pravý význam pojmu cit sa z "normálneho" všedného života vytratil, prípadne je zamieňaný za plytkú sentimentalitu, ktorá je vlastne určitým druhom slabosti, nedostatku prezieravosti, ba v niektorých prípadoch až tvrdošijným druhom hlúposti. A ak sa predsa len hovorí o nejakom cite, tak iba v mileneckom či manželskom vzťahu dvoch ľudí. Pozrime sa teda na tieto dva javy bližšie.
Rozum je predovšetkým pozemský a praktický. Vie ľahko povedať, čo je výhodnejšie, ale ťažie už, čo je krajšie. Dokáže vynikajúco zariadiť pozemský hmotný život (ak ho vie človek používať), v oblasti hmotných a materiálnych vecí je jednotka. Uvažuje logicky, jeho produktom sú myšlienky. Avšak keďže svojou podstatou môže byť zameraný iba na hmotu, je koniec koncov obmedzený.
Ak chceme hovoriť o cite, musíme si najprv objasniť pojem ducha. Keď sa povie "duch", mnohí si najprv predstavia strašidlo, prízrak či prelud. Možno to vzniklo zovšeobecnením prípadov, keď ľudia naozaj vídavali mŕtvych ľudských duchov, ktorí ešte blúdili po tejto zemi. Každopádne, teraz sa pod týmto slovom myslia najrozmanitejšie vymyslené mýtické i rozprávkové bytosti, hrôzostrašné i menej hrôzostrašné. Niet sa čo čudovať, že v dnešnej rozumovej spoločnosti sa stalo samozrejmosťou tieto veci popierať a hovoriť "duchovia neexistujú", keďže rozum nemôže pochopiť nič nehmotné.
Avšak duchovia existujú, ó áno existujú; nie je to nič iné ako tá najvnútornejšia podstata nás, ľudí. Keď teda niekto povie, že "duchovia neexistujú", akoby povedal "ja neexistujem" alebo "ľudia neexistujú". A tak, ako sú prejavom pozemského rozumu myšlienky, prejavom ľudského ducha, ktorý siaha ďaleko nad pozemské, je cit. Cit nie ako prázdna sentimentalita, ale ako hlboké vnútorné prežívanie človeka, jeho svedomie, Boží "hlas", ktorý mu dáva cítiť, čo je dobré, čo zlé, všetky ľudské "tušenia" a "inštinkty", ktoré sa nakoniec vždy ukážu ako správne. Pretože cit sa nikdy nemýli, lebo pochádza z oveľa vyšších sfér než omylný pozemský rozum, môžeme sa ním pokojne nechať viesť a spoľahnúť sa naň, že náš dovedie do správneho cieľa.
Ako vyzerá život v rozume a prežívanie citom v praxi? Keď napríklad rozmýšľate, čo musíte nakúpiť a ako čo najlepšie využiť zľavy v obchode, vtedy naplno zamestnávate rozum. Keď vyjdete von, hlavu máte sklonenú a rozmýšľate nad tým, čo vám včera hovoril sused o tom plote, a že treba povysávať, ešte stále naplno zamestnávate rozum. Keď však zdvihnete hlavu, poobzeráte sa okolo seba a zistíte, že je nádherný jesenný deň, čistý a priezračný ako sklo, jasný, voňavý, so šušťavými padajúcimi listami, a pocítite odrazu nával krásnej radosti, či nebodaj vďačnosti za to všetko, vtedy konečne "zamestnávate" srdce. A to nie iba zdanlivo sentimentálnym obdivom prírody, ale hlavne tým, že naplno prežívate prítomný okamih. Lebo verte či nie, v prežívaní prítomného okamihu sa skrýva veľmi mnoho; dalo by sa povedať všetko. Keď ste naplno v pozornosti prítomného okamihu, vtedy je "v činnosti" hlavne srdce, cit; nemáte čas ani priestor na zbytočné myšlienky a hĺbanie o minulosti či budúcnosti, ktoré sú prejavom rozumu. Rozum je iba v pozícii asistenta. Pri takomto stave plného prežívania sa môžete učiť, duchovne rásť, ba dokonca i vyriešiť svoje problémy. A toto je kameň úrazu; pretože ľudia si väčšinou myslia, že svoje problémy riešia tým, že o nich stále rozmýšľajú kade chodia a prepierajú v mysli. A pritom riešenie môžeme nájsť vo všetkom okolo nás; už ste zažili ten pocit, keď ste na chvíľu na svoj problém zabudli, lebo vás niečo zaujalo, a potom vám odrazu pozorovaním tej veci niečo došlo a zažili ste pocit náhleho pochopenia, či dokonca riešenia..? Presne tak to funguje. Stačí byť v prítomnosti a pozerať sa, robiť všetko pozorne, s láskou a s nadšením, dokonca aj ono nakupovanie, upratovanie, varenie, kráčanie, prácu všeobecne, rozhovor s ľuďmi, počúvanie atď. Určite treba o veciach i popremýšľať, ale iste i sami uznáte, ako mnohonásobne sa táto hranica prekračuje...
Ďalším prejavom citu je to, čo sa nazýva svedomie. Neexistuje nič také ako "choré" svedomie, ľudia v takých prípadoch jednoducho iba svoje svedomie nepočúvajú; príliš sa nechávajú svojím špekulujúcim rozumom balamutiť až do tej miery, že majú zo všetkého totálny zmätok. Pravdou je, že ak sa chystáte urobiť niečo nesprávne, okamžite pocítite, že by ste to spraviť nemali. A to s väčšou či menšou intenzitou, podľa toho ako je váš cit vplyvom prepestovaného rozumu udusený. Ak si však povedzme chcete vziať papiere z kancelárie, kde pracujete, cit vám okamžite napovie jednoduchú skutočnosť; že je to obyčajná krádež, že beriete niečo, čo vám nepatrí. To trvá väčšinou iba kratučkú chvíľku, potom hneď nastúpi rozum so svojimi mnohorakými dôvodmi a ospravedlneniami typu "je tu tých papierov aj tak veľa", "nikto si to nevšimne", "aj tak ma mizerne platia, prečo by som si nevzal", "vonku sa vykrádajú banky, čo je to pár papierov", a tak mnohorako ďalej. Nakoniec vás rozum presvedčí, a už len fakt, že ste niečo neurobili pokojne a so samozrejmosťou, ale vás k tomu rozum musel takto presviedčať, svedčí o tom, že niečo nie je v poriadku...
V podstate každý viac alebo menej cíti, čo by mal urobiť, čo je správne urobiť, alebo že to, čo sa mu deje práve teraz, je pre jeho dobro. A ak niekto už cítiť nedokáže, neznamená to, že cit stratil, alebo že jeho cítenie je "mimo". Ono tu stále je, iba ho prehlušil a uspal nadmerným používaním rozumu. Počúvať rozum je síce pohodlnejšie, ale iba zdanlivo. V skutočnosti keď rozmýšľame nad tým, ako nám je dobre a ako sme materiálne zabezpečení, sme už akosi otupelí, zhrbení a vlastne vôbec nie šťastní, a podvedome ešte čosi hľadáme. To "čosi" je život podľa citu ducha, ten jediný pre ľudí prirodzený, lebo iba ten vedie človeka k skutočnému hlbokému šťastiu a vnútornému naplneniu. Je to život náročný, lebo nás núti k pohybu, bdelosti a duchovnej námahe, avšak tým iba zosilnievame, rastieme a poznávame skutočnú krásu života. Citom objavujeme a prežívame všetky ozajstné veľké hodnoty, ktoré nás obohacujú a vedú stále vyššie, až máme túžbu spoznať to Najvyššie Svetlo, ktoré všetko tvorí a udržiava. Napokon zo samej radosti, ohromenia a lásky nechceme nič iné, iba Mu slúžiť. Iste, ľahko sa to takto napíše, avšak cesta je dlhočizná; no v podstate tak rozmanitá a krásna, že každý deň nám prináša niečo nové, a to hlavne vtedy, keď si myslíme, že už všetko vieme.
A na záver treba pripomenúť to najdôležitejšie. Náš cit nám neomylne radí, ako žiť, rozhodovať sa a konať podľa Božích zákonov. Rozum by to mal potom adekvátne aplikovať do bežného života. Je to to najdôležitejšie, čo môže byť, pretože kto nežije podľa Božích zákonov, ten sám seba i svoje okolie ničí. Z toho pochádzajú všetky, ale skutočne všetky problémy. Základným problémom ľudstva je jeho prílišná rozumovosť, pohodlnosť a lenivosť ducha. Z oboch pochádzajú všetky hriechy a neduhy ľudstva. Riešením je návrat k svojej podstate, k svojmu srdcu, k citu.
Z tohto vyplýva, že ísť za hlasom srdca, alebo rozhodnúť sa podľa cítenia neznamená rozhodnúť sa bláznivo, ale urobiť to najsprávnejšie rozhodnutie podľa Božích zákonov. A to ide často proti nízkym pozemským túžbam, vášniam či žiadostivostiam, pretože naše túžby sú väčšinou po uplatnení samého seba, nie po tom, čo skutočne prospieva nám aj ostatným. Ba dokonca ani horúca zamilovanosť často nie je pravou láskou, a ak by ľudia skutočne počúvali svoj cit, urobili by úplne opačné rozhodnutie, než aké často pod zámienkou "idem za hlasom svojho srdca" robia.
Teda nezabudnime, že cit je pán a rozum je asistent. Nie naopak. Nerozmýšľajme o nich ako o protikladoch, lebo to iba mätie. V skutočnosti, aj keď rozum a cit prezentujú opačné princípy, sú to spolupracovníci, nie odporcovia. Ich harmonická spolupráca je pre správny život tu na zemi nevyhnutná.

Prítomnosť

17. února 2012 v 1:49 | Martinella |  Pozitívne myslenie
Mnohí si myslia, že ak má človek nejaký talent, musel byť zákonite obdarený niečím výnimočným už pri narodení. Ak napríklad niekto nevie spievať, povie si, že on sa spievať nenaučí, lebo tento dar nedostal. Uvážte však, že podľa zákonu príčiny a následku nie je možné, aby človek vedel spievať, ak sa to predtým nikdy nenaučil.
Keď sa teda narodí ľudský duch s výnimočnými schopnosťami, nikdy sa tak nemôže stať bez toho, aby v sebe tieto schopnosti už niekedy predtým nerozvinul. Chce to poriadnu dávku naivnosti tvrdiť opak. Reči o výnimočných Božích daroch vedú ľudia iba kvôli svojej vlastnej lenivosti - ľahšie je totiž hovoriť často s neskrývanou závisťou o Božom dare, ktorým je ten alebo onen obdarený, než sa sám snažiť niečo dosiahnuť a prekonať svoju vlastnú lenivosť! A pritom práve takíto ľudia Božie dary, ktoré denne dostávajú, nevšímavo prehliadajú.
Nie je nič, čo by sa človek nemohol naučiť a nie je talent, ktorý by nemohol získať a rozvinúť do umenia. Čokoľvek je ľahko naučiteľné a dosiahnuteľné, ak človek naozaj chce. Žiaľ, väčšina ľudí ešte predtým, než sa začne niečo učiť, sa už vopred zablokuje hlúpymi rečami: "Ja to nedokážem, na to nemám talent..." A hoci mnohí denne opakujú "...myšlienkami, slovami, skutkami...", zdá sa, že v praktickom živote si dosah týchto slov vôbec neuvedomujú, a dokonca silu viery používajú vo svoj neprospech.
Ďalším zdrojom neúspechu je snaha dostať všetko hneď a zdarma. Avšak bez práce nie sú koláče. Slová "klopte a bude vám otvorené" nehovoria "čakajte, kým dostanete", ale "klopte", konajte, aktívne sa podieľajte na dosiahnutí cieľa. Potom vám bude otvorené.
To, či je chcenie človeka úprimné a vážne, je poznať už podľa jeho slov. Ak niekto povie "chcem to vedieť" alebo "chcem sa to naučiť", je v tom veľký rozdiel. Ten, čo chce vedieť, by už rád stál v cieli, ale ten, kto sa chce učiť, je ochotný k cieľu kráčať. A bez vlastného pričinenia a práce na sebe sa nedá nič hodnotné získať. Sú to väčšinou malé kroky, dlhodobé poctivé úsilie, ktoré tvorí veľké veci, nie veľké reči.
Veľmi dôležitým je tiež dôvod, prečo človek robí to, čo robí. Je veľký rozdiel, ak sa napríklad niekto chce stať muzikantom iba preto, lebo chce, aby bol slávny a uznávaný, aby bol niečím viac ako iní; alebo kvôli hudbe samotnej. V nej môže nachádzať vnútorné uspokojenie, ale taktiež ju môže povýšiť na duchovnú úroveň a napĺňať v láske ku Stvoriteľovi srdcia poslucháčov niečím hlbším ako príjemným pocitom z dobrej hudby. Zámer človeka je podstatou jeho činov. Človek totiž svojím chcením vedie v sebe duchovnú silu potrebnú na dosiahnutie svojho cieľa rovnakým smerom, ako je jeho skutočný zámer; bez ohľadu na to, ako svoj úmysel prikrášľuje alebo maskuje za vznešené ciele.
Mnohokrát sa stáva, že ak niekto chytí do ruky hudobný nástroj a nepodarí sa mu na ňom hneď úspešne zahrať, väčšinou ho odloží už po pár minútach, alebo dokonca po pár sekundách so slovami: "Ja na to nemám talent". Je ale naivné domnievať sa, že za taký krátky čas sa to dá naučiť. Ak je však človek pozorný a nebude si namýšľať, že hneď musí hrať ako virtuóz, je možné, že už po pár chvíľach vylúdi na nástroji pekné tóny alebo dokonca melódiu. Hoci sa zdá, že takýto človek musí byť obdarený ktovieakým talentom, dôvod jeho úspechu je jednoduchý. Všimne si napríklad, že keď zle prikryl dierky na píšťalke, hrá mu falošne a piští. Stačí dbať na takú maličkosť, ako poriadne zakryť prstami dierky a už hrá nástroj pekne a čisto. Ak si všimne, že postupným odokrývaním dierok od konca píšťalu skracuje a hrá vyššie tóny, našiel spôsob akým sa dá zahrať stupnica, a tým aj melódia. Aj pekný vyrovnaný tón znie iba vtedy, keď človek fúka do nástroja primerane, nie slabo alebo silno, lebo veľa vzduchu vedie k prepiskovaniu do vyššej oktávy a slabý dych ku kolísavému zvuku - čo sa nedá nepočuť, ak si človek čo len trochu všíma to, čo robí. Ak sa ale niekto chce páčiť iným a nevšíma si ani takú "maličkosť", že nemá na píšťalke poriadne zakryté dierky, nečudo, že nástroj v jeho rukách skuvíňa. Ak je príliš zaujatý sám sebou a rozmýšľa nad tým, čo si o ňom iní myslia, ako vyzerá, čo o ňom budú hovoriť... a nástroj si nevšíma, je samozrejmé, že sa mu na ňom nedarí zahrať.
To, čomu človek vďačí za svoj úspech, je napokon iba pozornosť, bdelosť a uvedomovanie si toho, čo robí. Ak by ste chceli namietať, že aj pozornosť je talent, ktorým človek môže alebo nemusí byť obdarený, vedzte, že schopnosť vnímať je podstatou ľudského bytia každého človeka. Ak teda chcete niečo robiť poriadne, musíte si uvedomovať to, čo robíte a venovať tomu plnú pozornosť. Byť tu, nie myšlienkami niekde inde. Vtedy sa vám bude nielen dariť, ale budete mať z vykonávanej činnosti aj radosť a bude vás duchovne povznášať. A ak raz niečo zvládnete a naučíte sa to, stane sa to vaším majetkom a budete sa môcť s týmto darom narodiť.
Hovorí sa, že majstra robia maličkosti (nie detaily; to by bol perfekcionalizmus). Tie "maličkosti" bývajú veľmi podstatné a dôležité veci, ktoré sa pri troche pozornosti nedajú prehliadnuť. Aby ste lepšie porozumeli, uvediem príklad. Keď tesár skresáva drevo, musí to robiť v správnom smere, aby sa mu rezný nôž kĺzal po vláknach a odoberal z dreva. Ak by rezal opačným smerom, "proti srsti", drevo by sa mu štiepalo a vylamovalo, a rezná plocha by bola drsná. To vie každý, kto to skúsil, a keď sa stane, že sa mu drevo štiepa, vie, že reže opačným smerom a drevo si otočí naopak, aby rezal v smere vlákien. Niektorí tesári si takto otáčajú drevo celé roky, lebo nevidia "maličkosť", ktorá im smer vlákien už vopred ukazuje bez toho, aby museli skúsiť do dreva zarezať. Sú to letokruhy na dreve, ktoré sa na jednej strane zbiehajú a ako šípka ukazujú smer, ktorým treba rezať. Takéto "maličkosti", ktoré sú vlastne veľmi podstatnými vecami, sú v každom umení, a bránou k ich videniu, a teda aj k majstrovstvu, je pozornosť, ktorá ich umožňuje vidieť.
Ďalším veľmi podstatným dôvodom prečo sa človeku darí je motív jeho činnosti. Ak niekto koná z ušľachtilých dôvodov, vytvára svojím chcením krásne a svetlé vyžarovanie, a podľa zákonu rovnorodosti sa mu aj rovnako darí. Svetlo, ktoré svojou úprimnou túžbou pomôcť druhému alebo uľahčiť mu ťažkú prácu v sebe zapáli, sa spojí s rovnako svetlými úrovňami, z ktorých bude čerpať inšpiráciu. Jeho myseľ bude osvietená svetlým úmyslom a dostane dobré a prekvapivo jednoduché nápady. Svetlé vnútorné prežívanie posilní ducha a človek bude aj pri vykonávanej činnosti duchovne bdelejší, vnímavejší a pozornejší. Preto sa mu bude dariť, dokonca aj keď bude vykonávať nejakú činnosť po prvý krát v živote; už po pár dňoch bude môcť byť úspešnejší ako tí, ktorí vykonávajú túto činnosť po celé roky.
Každý má v sebe ako svoju najbytostnejšiu podstatu rovnako žiariacu duchovnú iskru; nikto nebol vytvorený ako dokonalejší alebo menej dokonalý. Líšime sa iba tým, ako sme s týmto darom zaobchádzali a ako sme rozvíjali svoje duchovné vedomie a následne aj svoje pozemské schopnosti. Nestrácajme teda čas obdivovaním iných, ale vykročme odvážne vpred.

Pôvod človeka

17. února 2012 v 1:48 | Martinella |  Reinkarnácia
Človek je bytosť, ktorá sa skladá z dvoch častí: z nesmrteľného ducha a smrteľného tela. Ľudské telo pochádza ako dar od matky Zeme a duch je darom Boha Otca. Jednej časti venujeme prehnane veľkú pozornosť, no o druhú sa takmer vôbec nestaráme a mnohokrát ani nevieme, že ju máme. Hovorí sa však, že bližšia je košeľa ako kabát.
Naša planéta vznikla evolučným vývojom - postupne. V hmlovinách vznikajú a odtiaľ sa rozptyľujú vesmírom milióny sĺnc. Keď ich vidíme na nočnej oblohe, nazývame ich hviezdami. Na dlhej púti vesmírom sa aj okolo toho nášho Slnka vytvorili z hviezdneho prachu planéty. Trvalo milióny rokov, než bola Zem schopná zrodiť život. Ten vznikol najskôr vo vodách, až potom vystúpil na pevninu a postupne ju obýval. Za dlhé tisícročia sa vyvinuli rozmanité druhy živočíchov a státisíce rôznych rastlín. Vďaka ich prispôsobeniu rôznym klimatickým podmienkam dostala každá oblasť svojský a neopakovateľný vzhľad. To všetko sa však nestalo iba tak samo od seba, ale aj tú najmenšiu kvetinku niekto vytvoril. A práca na tomto diele trvala celé veky.
Keď sa medzi živočíchmi vyvinulo zviera, ktoré malo dostatočne dokonalé telo pre človeka, nadišiel čas, aby ho mohol prevziať ľudský duch. Ten sa naučil zverenú telesnú schránku ovládať svojou vôľou a starať sa o ňu. Postupom času sa telo opice pôsobením ľudského ducha vystrelo, opeknelo a pretvorilo sa do jemnejšej podoby. Tak vzniklo telo človeka.
Aby sme mohli vysvetliť pôvod ducha človeka, pokúsme sa opísať aspoň obrazne Božie stvorenie. Je ďaleko väčšie, než si človek dokáže vôbec predstaviť. Hmotný vesmír je iba nepatrnou časťou na okraji stvorenia, ktoré má nespočetné množstvo úrovní, a prechod medzi nimi je obrovský; neviem, či ho môžeme porovnať so zmenou teploty pri prechode zo Zeme na Slnko. A každá ďalšia úroveň obsahujúca celé svety je znovu nádhernejšia a Božie vyžarovanie omnoho silnejšie. Boh je pritom neporovnateľne väčší než jeho stvorenie. Môžeme ho prirovnať k maliarovi a stvorenie k obrazu, ktorý namaľoval. A maliar je predsa viac než jeho obraz. Láska, ktorá z neho vyžaruje, vytvára a neustále vyživuje celé stvorenie. Z nej sú ako prvé v božskej sfére sformované bytosti, ktoré sú Bohu najbližšie. Božie vyžarovanie sa vzďaľovaním ochladzuje a umožňuje tak vznik ďalších foriem bytia, ktoré by inak v takých silných vibráciách existovať nemohli. Z neho sú sformované v duchovnej sfére praduchovné a po ďalšom ochladení ďalšie a ďalšie duchovné bytosti, pričom sa vyžarovanie znovu a znovu ochladzuje. Tak vznikajú ďalšie úrovne bytia a celé anjelské svety. Všetky tieto bytosti sú sformované ako dokonalé a seba-vedomé. No vyžarovanie je aj po mnohonásobnom ochladení ešte stále silné a dáva možnosť vzniku ďalšieho života. A to je miesto pôvodu ľudského ducha, ktorý nebol stvorený, ale dostal možnosť vyvinúť sa. Každá duchovná iskra, ktorá sa chcela stať seba-vedomou, dostala od Stvoriteľa duchovné telo, a tým z nej vznikla samostatná bytosť. Hoci duchovná iskra niesla v sebe plné poznanie a dokonalosť, bytosť, ktorá z nej vznikla, bola nevedomá, pretože vlastne sama ešte nič neprežila, a teda ani nič o svojej dokonalosti nevedela.
Aby ľudskí duchovia mohli vyvinúť svoje vedomie, musia zostúpiť až do hmotného sveta, utvoreného schladením vyžarovania samotného stvorenia. Pri prechode každou úrovňou si ľudská duša oblieka ďalšie telo, ktoré jej umožňuje pobyt v novom prostredí. Dnes sa dajú tie najhrubšie aj fotografovať; hovorí sa im astrálne telá a ich vyžarovaniu aura. Podľa toho, čo ľudského ducha priťahuje a čo by chcel prežiť, vyberá si rodičov, ktorí mu na tento účel najviac vyhovujú. Deje sa tak asi v polovici tehotenstva, keď duch vstupuje do hmotného tela. Ako dieťa sa ho učí ovládať svojou vôľou a postupne poznávať svet okolo seba. Keď dospeje, otvorí sa v ňom duchovná sila a jeho život sa začína naplno.
Prežitím rôznych situácií v hmotnom svete sa človek duchovne uvedomuje a vlastne sa vytvára. Stáva sa tým, čo prežitím spoznal. Aby to bolo možné, jednota je v hmotnom svete rozdelená do duality protikladov: radosť - smútok, šťastie - nešťastie, dobro - zlo, teplo - zima, veľa - málo... Pre celkové poznanie je nutné spoznať obidva protiklady. Ako by sme si inak uvedomili, že sa nám darí, keby sme nepoznali aké to je, keď sa nám nedarí? Alebo, ako by sme vedeli, čo je pekné, keby sme nepoznali škaredé? Hĺbka nášho smiechu je tak hĺbkou najväčšieho prežitého smútku, bez ktorého by bol náš smiech plytký. Prežívame ublíženia, aby sme sa naučili odpúšťať, poznávame nedostatok, aby sme sa naučili vďake za dostatok... Tým sa vlastne stávame schopnými cítiť a duchovne sa prebúdzame.
Rozdiel medzi duchom a telom je podobný hráčovi a postavičke v počítačovej hre, za ktorú hráč hrá. Keď postavička zomrie, hráč zostáva a nezomiera. Naopak, stáva sa bohatším o poznanie, ktoré v hre získal. Náš život je podobný takejto hre. Každodenne prechádzame rôznymi "levelmi" - situáciami rôznej náročnosti, a ich zvládnutie nám pridáva alebo uberá na sile. Čím viac "bodov" získame, tým viac narastá aj naša schopnosť zvládať ťažšie situácie.
Kto má, tomu bude pridané, a kto nemá, tomu sa zoberie aj to málo, čo má. Ak sa človek duchovne neuvedomí a bude sa stotožňovať iba s hmotným telom a rozumovým poznaním, a jeho chcenia budú zamerané iba na materiálnu rovinu, zostane pripútaný k hmotnému svetu. A pokiaľ nevie nič o svojom duchu (ktorým v skutočnosti je), je duchovne slepý a hluchý, neschopný návratu do svetlých výšin. Nič pritom nezaváži, keby mal aj tri vysoké školy a bol uznávaným odborníkom. Tieto naučené vedomosti sa strácajú smrťou tela, lebo sú viazané na hmotný rozum. Zostáva iba to, čo človek precítil a prežil duchom.
Nebuďme podobní človeku, ktorý odišiel na drahé školenie získať potrebné vedomosti a v lacnej zábave zabudol na účel svojho pobytu a aj na svoj domov, a nikdy sa nevrátil. Lebo s domovom ľudského ducha sa nedajú porovnať ani poklady celého sveta. Prosím, nepredstavujte si duchovný svet príliš pozemsky, ako nejaké nebo, kde nebudete robiť nič, iba sedieť na nejakom oblaku a popíjať nektár nesmrteľnosti a radovať sa pri tom s oživlou rodinou a známymi. To je smiešne. Teraz žijeme v trojrozmernom alebo 3-dimenzionálnom svete o výške, šírke a hĺbke. Štvrtou dimenziou je čas. Vo svete vyššej dimenzie však čas neexistuje a minulosť i budúcnosť je obsiahnutá súčasne v prítomnosti. Vo svete ešte vyššej dimenzie bytia neexistuje ani čas, ani priestor, hoci jedno aj druhé je neprejavene prítomné vo všeobsahujúcej jednote. Pôvod ľudského ducha je však ešte vo vyšších dimenziách, ktoré nie je možné ľudskou rečou opísať. Pritom platí, že každá vyššia úroveň je omnoho dokonalejšia a neporovnateľne vyššieho druhu. Ak vám tieto slová nič nehovoria, určite porozumiete, keď si rozdiel medzi dimenziami vyjadríme na nižšej úrovni. Porovnajme náš trojrozmerný svet so svetom dvojrozmerným, ktorý má iba výšku a šírku. Je ako obrázok - má iba plochu. Nakreslenej postavičke v tomto dvojrozmernom svete môžete vysvetľovať čo len chcete, nikdy vás nepochopí. Podobne aj ľudský trojrozmerný rozum nedokáže pochopiť viacrozmerný svet ducha. Ten sa dá iba vyciťovať duchom, čo je človeku oveľa bližšie, hoci na to asi zabudol. Uznajme teda svoju rozumovú obmedzenosť, zbavme sa všetkých naivných predstáv a začnime konečne žiť vedome ako duchovia, ktorými sme.