Každý človek v mojom živote odzrkadľuje určitú moju časť. Ľudia, ktorých mám rada, odrážajú moje láskyplné aspekty. Ľudia, ktorých nemám rada, zas odrážajú tie moje zložky, ktoré potrebujem uzdraviť. Každý životný zážitok je príležitosťou na rast a uzdravenie.


Milovanie

17. února 2012 v 1:14 | Martinella |  Zaujímavosti
Milovanie

Je určite krásne, keď je človek zamilovaný. Byť zamilovaný do jedného človeka však vytvára uzavretý vzťah, a to ho oddeľuje od ostatných. Nie je to ale sebecké? Čo je ale nesebecké? Veď všetko má svoj dôvod... Je teda na mieste otázka, či existuje niečo, čo je nesebecké.
Určite áno. Myslím, že je to vernosť. Vernosť a láska určite patria k sebe a sú neoddeliteľné. Vernosť však musí byť čistá, bez nejakých kontaminácií prípadného chcenia a požadovania. Ak si napríklad poviete, že ste absolútne verný Bohu, ale hovoríte to iba preto, aby ste si u neho niečo vymodlili, alebo ohriali si tam "v nebi" svoju polievočku, tak to ktovie aká vernosť nebude, ak sa v tomto prípade dá vôbec o nejakej vernosti alebo oddanosti vôbec hovoriť.
Všimnime si sprievodné javy lásky. Keď človek miluje, stáva sa zraniteľným a stráca to "svoje". Milovať znamená chcieť dobro tomu druhému. Dobro je pritom viac ako krása, lebo fyzická krása môže mať v sebe aj niečo démonické. Ľudia sa však väčšinou jednostranne vybíjajú vášňami a milovanie, táto ich "sila", im prináša zlozvyky a neslobodu. Potláčajú pritom i svoju vôľu a rozum. Ak je vášeň takto chorá, "milovanie" sa stáva jedom. Podkopáva ľudské zdravie, prináša skazu a neprirodzenosť. Možno si teraz poviete, že vášeň je úplne prirodzená. Iste, je prirodzená. Lenže je vari prirodzené, ak vám táto vášeň, toto milovanie, oslabuje telo i dušu a vedie k ochoreniu?
Ak sa rozum človeka zbaví morálky a mravnosti, mení sa na nerozum. V takom mravnom zmätku víťazí neúprimnosť, nedôvera, strach a ničenie, ktoré vedie k záhube. Preto už u detí treba posilňovať ich mravný úsudok. Dieťa sa pritom rozvíja napodobňovaním toho, čo robia iní. Výchova detí je veľmi zodpovednou úlohou; nech to teda nevyzerá tak, že ste splodili deti iba pre pokračovanie svojho pudovo-rodového prežitia. Ten, kto chce vychovávať deti, musí byť predovšetkým dobrý psychológ. Možno vám vaša matka v detstve hovorila: ,,Papaj, Janíčko, lebo príde Anička a všetko ti zje." Tak takáto žena nie je veľký psychológ. Skôr vás nabádala k sebeckosti a egoizmu, a len ťažko vás naučí milovaniu a pravej láske. Veď ako milujeme svoje deti, keď sa na ne bežne pozeráme ako na problém? Dieťa je dobré keď nehnevá, neplače, nevyžaduje pozornosť, keď sa nepletie pod nohy, nedáva otázky. Takto by podľa rodičov malo vyzerať dobré dieťa. Ale kde zostala láska? Mnoho rodičov zvykne dieťa strašiť, že ho predá. A dieťa sa prirodzene bojí. Začne robiť kompromisy. Začne podvádzať. Nechce sa mu usmievať, ale keď prichádza matka, usmeje sa na ňu, pretože chce dostať mlieko. To je začiatok prospechárskej politiky, pri ktorej začne dieťa hlboko vo svojom vnútri pociťovať sklamanie, že nie je milované také, aké je.
Svoje deti vychovávame väčšinou tak, ako sme boli vychovaní sami. Ak sme sami nepoznali lásku, ako ju dáme svojim deťom? A ako ju dáme sebe navzájom? Potom matka nemiluje svojho muža a muž nemiluje svoju ženu. Kde sa však podela láska, ktorá je prvotnou príčinou vzniku života? Ovládanie, majetníctvo, žiarlivosť a všetky ostatné jedy sebectva ju zničili.
Láska však môže rásť zasa iba v láske. Preto nemyslite na to, ako lásku získať, ale začnite ju sami dávať. Pokiaľ dávate, dostávate, iná cesta nie je. S láskou sa nedá obchodovať. Je to krehká kvetinka, ktorú treba polievať a neustále sa o ňu starať. Len tak zostane pravá láska v hĺbke srdca navždy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.